skauting skaut skauti, 117, Horne Srnie, Nemsova, skautsky zbor

Bolo 6:45 v sobotu 12.6.2010, keď som sa spolu s Alicou, Mašu, Šestkou a Veronikou Kubíčkovou stretla na vlakovej stanici v Nemšovej. Náš cieľ bol jasný- tretia celodenná výprava.

Vlakom sme sa zviezli do Trenčianskej Teplej, kde sa k nám pripojila Majka. V električke nás fascinoval prístroj na označovanie lístkov a okolo 7:45 sme už stáli na stanici električky v Trenčianskych Tepliciach. Pobrali sme sa hlavnou cestou a po krátkej chôdzi sme narazili na červenú značku. Cesta striedavo stúpala a klesala a moje odhodlanie zakolísalo- zvládnem to? Na túto výpravu sme čakali toľko týždňov... Zahnala som svoje pochybnosti a nabrala som druhý dych. Pokračovali sme s krátkymi prestávkami na pitie. Cestou sme počúvali zvuky lesa- šušťanie listov, žblnkanie potôčika a najmä bzukot komárov. Asi o tri hodiny neskôr sme už sedeli na lúke a pozerali sme sa na Omšenskú babu, ktorá sa týčila za nami. Dali sme si desiatovú prestávku a našli sme červenú značku, po ktorej sme sa vybrali. Až príliš neskoro sme si uvedomili, že červená sa nám stratila a tak Majka zišla kúsok späť skontrolovať to. Na tretí pokus sa nám podarilo trafiť správnu cestu a tam na nás zaútočila žihľava. Zvládli sme to. O niečo viac než hodinu sme stáli na lúke a pozorovali sme stále narastajúci počet „paraglajdistov“. Povzbudil nás pohľad na skalnaté bralá na vrchole Vápča. V Hornej Porube sme sa veľmi nezdržali a vyšli sme nad ňu, kde svoju veľkoleposť ukazovalo krásne jazierko. Viac či menej sme sa vykúpali, niektoré si aj zaplávali a iné sa uspokojili s máčaním si nôh. Chvíľu sme tu zotrvali, no potom sme stúpali na Vápeč a na skalnatých výbežkoch sme obdivovali krásny výhľad. Kvôli autobusu pre mňa ostáva vrchol Vápča tajomstvom, síce väčšina skautiek sa tam stihla dostať. Po prudkom klesaní nám ostal ešte čas, tak sme išli na kofolu. Ocenili sme kvalitu originálu a potom sme sa presunuli na zastávku, kde sme obsadili celú lavičku. Z autobusu sme miesto Ilavi vystúpili v Dubnici. Ani sme nečakali, že nám pôjde nejaký autobus. Majka nás opustila a odišla spolu s autobusom do Teplej. My sme sa túto našu situáciu rozhodli prediskutovať pri zmrzline a kofole. Bolo nás 5 a nikto nás nemohol zobrať domov. Zmierovali sme sa s možnosťou ísť pešo, keď sa moja mama podujala, že pre nás príde. Museli sme sa tváriť, že ja nás v aute 5, a tak Šestka sedela v nepohodlnej polohe pri nohách Mašu. Takto sme teda prišli domov.

Síce poznačená komármi, žihľavou i mojimi topánkami, unavená, ale predsa rada som sa vrátila domov. A asi som sa takto necítila len ja.