|
 V dňoch 22. a 23. apríla sa budú členovia 117. zboru snažiť opäť upozorniť na veci, ktoré sa dejú EKOLO NÁS! Na základných školách v Nemšovej usporiadajú rôzne aktivity a prednášky o ekológii, separovaní odpadu atď.
K tejto téme si môžete prečítať i nasledujúcu úvahu...
BREMENO
Na začiatok ťa chcem milý čitateľ upozorniť, že tento článok nie je filozofiou ani osvetou či návodom. Je len úvahou a polemikou o téme, ktorú spoznáš z riadkov tu dolu.
Keď som tak v krátkej chvíli blúdil internetom, narazil som na stránku s myšlienkami a citátmi. Našiel som aj takú myšlienku, ktorá sa mi hodí ako úvod k tomu, o čom chcem písať. Jedno, údajne africké príslovie vraví, že my sami nemáme ani poňatie o tom, aké ťažké je bremeno, ktoré my nedvíhame. S postupom času si uvedomujem, že na každom jednom z nás je veľké bremeno v podobe záchrany nás samých, ktoré musíme niesť, avšak mnohí sa tvárime, že sa nás to netýka a že my osobne to bremeno ani také ťažké nevidíme a necítime. Omyl! Zachovanie prírodného bohatstva je priamo úmerné k zachovaniu samotného života (v prvom rade ľudského života) a je závislé na našich činoch a skutkoch. Veď nie zviera ťaží nerasty a ani rastliny nie sú tými, ktoré znečisťujú ovzdušie. Jedine človek, ktorý sa tu akosi podivuhodne vyskytol, pretvára túto planétu. Momentálne je výstižnejším pojmom, že ju deštruuje a devastuje. Bohatstvo, ktoré tisíce a milióny rokov vznikalo, sme za posledných niekoľko desaťročí úplne poznačili.
Určite niektorí viete, že prednedávnom sa uskutočnil summit v dánskej Kodani, kde sa mali predstavitelia štátov zaoberať aktuálnou environmentálnou a ekologickou krízou Zeme. Samozrejme, týmto stretnutím nič prelomové nevymysleli. Dalo sa to aj očakávať, keďže každý háji svoje záujmy a je mu proti srsti prispôsobiť sa všeobecnému blahu na úkor svojho. Podľa mňa to ostáva len a len na nás, čo ako ďalej bude. Žijem v tomto malom, ale o to krajšom štáte a na tejto malej ploche vidím, ako sa dajú veci kaziť. Spomeniem len neustálu „potrebu“ stavby ciest. Čoskoro však budeme mať viac asfaltových alejí ako prírody. A turistickým chodníkom bude už len krajnica štvorprúdovky. Taktiež všade ohlasovaná ekonomická kríza mohla byť impulzom k prirodzenému šetreniu, zníženiu obrovského predaja „zbytočného“ tovaru, a tak k nižšiemu zaťaženiu tejto planéty. Čiastočne i tým, že by sme nenechávali vymývať svoje mozgy reklamou, a teda viac šetriť. Opak je však pravdou. Všetci nabádajú bojovať proti kríze nakupovaním, úvery sú stále aktuálne a ľudská umelo vytvorená zábavka virtuálnych peňazí a nakupovania pokračuje. Nikto si asi neuvedomuje, že mu stačí to či ono, ale ak sú peniaze, kúpi si ešte toto a potom ešte tamto a ideálne je mať doma všetko. Napríklad aj u nás doma mi prídu tri televízie zbytočné, no jedna z nich je dokonca staršia ako ja. Potravinové reťazce sa stávajú synonymom pre chemické laboratória, ...zabalený chlieb či pečivo (napr. aj špáradlá) vo fólii, mlieko s polročnou zárukou, morčacia nátierka so 6-percentným obsahom mäsa obohatená o chutné É-čka, vypestovaná rajčina akoby bola plastová, nehovoriac o geneticky modifikovaných potravinách a súčasných výskumoch s „pestovaním“ mäsa. Vznik alergií a chorôb je potom takpovediac prirodzeným dôsledkom (nielen snahou farmaceutického priemyslu zbohatnúť).
Konzum, konzum. Tovar, ponuka, dopyt. Bohatí sú nenásytnejší a chudoba veselo prekvitá. A k tomu všetkému jednoznačne prispieva aj virtuálny svet, bez ktorého si už nevieme predstaviť život. Snahy naprávať škody sú len malou kvapkou vody v ropnej škvrne. A výsledok? Prázdne bruchá a plné rieky odpadu, prepchaté koše a zberné dvory pokazenými vecami, ktoré sa účelne vyrábajú s krátkodobou životnosťou,... vysmiate spaľovne odpadov, že opäť ďalšia skládka odpadu je plná a oni tak môžu z toho profitovať. Preplnené úrady sťažnosťami a ministerstvá neistými názormi, bezhlavé záujmy predstaviteľov krajín len a len pre svoje manévre. Vytvorili sme si zmenšujúce sa vákuum, ktorému hovoríme moderná civilizácia.
Práve mi napadla myšlienka od Konfucia: „Zbabelosť je, keď vieme, čo máme robiť, ale nerobíme to.“ Keď sa niekoho pýtam, tak ľudia tvrdia, že separujú, že sa snažia pomáhať krajine, okoliu, prírode. Všetci akoby vedeli, čo treba robiť a čo naopak nerobiť. Ja to tak však nevidím. Veď tá pomoc neznamená správne oddeliť odpad, ale je to dobrý začiatok. Avšak najdôležitejšie je uskromniť sa. Lebo nevytvoriť žiaden odpad je neporovnateľne lepšie ako vytvorený odpad spáliť, skládkovať, v lepšom prípade ho zrecyklovať. To sa dá docieliť napríklad formou, ktorou presvedčíme výrobcu konkrétnej veci, že nám ju netreba a nikto ju nechce. Nemám to zo svojej hlavy, ale je to overené v praxi a každý s logickým uvažovaním na to príde sám.
Takmer z každej strany počúvam, ako všetci nadávajú na počasie, aká je zima, koľko vody a zrazu aké suchá. Nič zvláštne však na tom nie je. Najmä keď si uvedomíme, aké množstvo jedovatých a neprirodzených látok v tom ovzduší je. A to všetko len preto, aby továrne stíhali vyrábať neúmerné množstvo tovaru, po ktorom tak slepo baštíme. A nakoniec to, čo do toho ovzdušia vypustíme, dostaneme naspäť v podobe zrážok, čo určite viete zo základnej školy. Má to ale háčik. Obohacujeme tak našu pôdu o „skvelé“ látky, ktoré ju ničia. Podzemné vody neboli nikdy tak dôležité, ako v súčasnosti, keď sú neustále chemicky a klimaticky ohrozované, a ešte k tomu narastá populácia ľudstva. Práve spomínaný rast ľudskej populácie je zásadným problémom, ktorého riešenie momentálne neexistuje a s pribúdajúcim časom sú vyhliadky pre našu existenciu pesimistickejšie.
Vo svete panuje harmónia, ale je to harmónia klamu, ktorý v ľuďoch stále udržuje pocit veľkoleposti a pokoja. A táto planéta sa len pozerá, pretože ona to prežije. Otázkou je, či toto všetko, čo koná človek, prežije on sám. Ak si to uvedomíme, zistíme, že neochraňujeme prírodu pre ňu samu, ale preto, aby sme tak chránili seba. Lebo všetko so všetkým súvisí. V tom prípade treba začať s každým kúskom zeme. S odpadkom, ktorý zdvihnem, s fľašou, ktorú vrátim, s tovarom, ktorý mi vydrží, s potravinami, ktoré si dopestujem, ... Treba len odvahu a schopnosť niečo vo svojom živote zmeniť a netváriť sa, že mňa sa to netýka. Stačí len vykročiť lepším smerom. Lebo aj pochod na tisíc míľ sa začína prvým krokom.
|
